Obrázky zo Slovenského raja

10 Naj | Turistické strediská a ciele | Mestá a obce
  Prírodné rezervácie | Mapy | Mapa | Popis | Fotogaléria  
Chodníky a cyklotrasy | Webkamery | Výlety do okolia
Klikacia mapa s turistickými chodníkamiDetailná turistická mapa 1:50000


Krásy Slovenska, 8/1956
    Návštevníci Slovenského raja najčastejšie spomínajú na tiesňavy Kyseľ a Suchú Belú. Je to hádam aj pochopiteľné, lebo obe tiesňavy sú popri Veľkom Sokole obdarené najväčším počtom vodopádov a sú pomerne ľahko prístupné z priamych východísk na Čingove a z chaty na Kláštorisku a prvá z nich aj preto, že je vystrojená železnými rebríkmi, čo veľmi uľahčuje výstup.
    Bolo by si len želať, aby sa aj ostatné tiesňavy vybavili takými pomôckami, ktoré by uľahčili zhliadnuť bez väčšej námahy aj ich krásy, lebo veď každá z tiesňav má svoje zvláštnosti, ktorými sa líši od iných. A bolo by veru už načase, aby sa konečne aj Medvedia jaskyňa sprístupnila zvedavým očiam turistickej verejnosti.
    Aby sa nezabúdalo aj na menej navštevované miesta v bohatej klenotnici Slovenského raja, rád by som obnovil pekné spomienky na Veľký Sokol a jeho skromnejšieho suseda, na Havraniu skalu, Piecky a Sokoliu dolinu.


Za plesnivcom alpínskym

    Veľký Sokol má celkom osobitné miesto medzi tiesňavami Slovenského raja. Pri jeho ústí do Veľkej Bielej vody stoja pod Okrúhlym vrchom dve horárne: staršia, skromnejšia, bývalá obecná, a novšia, výstavnejšia, štátna. Dobre padne turistovi, ktorý takmer po dvojhodinovom pochode od železničnej zastávky Vydrník cez Hrabušice popri Veľkej Bielej vode a ďalej zakvitnutými lúkami dôjde k ľudskému obydliu, kde ho nielen úprimne privítajú, ale aj počastujú osviežujúcim sladkým, alebo ak vysloví želanie, i kyslým mliekom. Je to zvláštne, že toto mlieko má akúsi inakšiu príchuť. Akoby človek cítil v ňom vôňu horských kvetov. A čo je na veci príjemné, že stará pani horárka nepríde do rozpakov, ani keď sa objaví dvadsať smädných turistov. Pokojne povie: "Koľko mám, toľko dám." Ale nik nepríde o príjemnú pochúťku.
    Taký začiatok pred nástupom do Veľkého Sokola je vždy povzbudzujúci. Veselo sa kráča dobrou lesnou cestou, po ktorej zvážajú veľké kusy dreva, až k rázcestiu do Malého Sokola. Ďalej sa už cesta úži a miestami treba prekračovať potok Veľkého Sokola, ktorého oba brehy sú lemované pestrofarebnými horskými kvetmi a listami deväťsilu, miestami až priemeru jedného metra. Bolo nás 22 a v spoločnosti bolo aj niekoľko milých kolegýň z Hanej. Pokiaľ sa išlo po ceste a po mierne stúpajúcom chodníku, veselý a družný hovor narušoval velebné ticho tohto slnečného júlového predpoludnia. Veľká vyvieračka bola pre mnohých novým zážitkom. Za ňou vstupujeme do skalného sveta Veľkého Sokola, do Kamenných vrát. Na pravej strane vo výške sa týči k oblohe štíhla skalná vežička, ktorá je akoby predzvesťou tohto romantického sveta. A potom sa to už začína. Malé kaskády, mohutný Malý vodopád, mohutný vari len množstvom spenenej vody po výdatných niekoľkodenných lejakoch. Švitorenie akosi stíchlo. Nie hádam zo strachu, ale skôr od údivu nad nevídaným obrazom. Obrovský hukot, že nepočuješ vlastného slova, drobné kvapôčky vody zanášané na niekoľko metrov, ako keď vo Vysokých Tatrách padá hustá hmla, prechádzanie po hladkých drevených zátarasoch a dosť labilné vystupovanie po rozheganom drevenom rebríku, lezenie po zvlhnutej, mazľavej skalnej stienke, to všetko akosi každého zamestnáva, že sa nestačí zapodievať najbližším susedom. A len čo sme prekonali prvú, už tu bola druhá prekážka, Veľký vodopád. Prekonávame ho istejšie, lebo drevený rebrík je v dosť dobrom stave. Ale prekvapenia nemajú konca. Vstupujem do úzkej rokliny, ktorej steny čnejú tak vysoko, že takmer oblohy neuzrieš. Ale nemáš ani čas myslieť na ňu, lebo bystrý prúd vysokého stavu vody núti ťa dávať pozor pod nohy. Ešte niekoľkokrát preskakujeme a lezieme, kým prídeme k mohutnej rokline Martina Rotha s malou pamätnou tabuľkou na pamiatku prvého zaznamenaného prechodu týmto divokočarovným kúskom sveta.
    Vôňa statnej, širokolistej, pre túto roklinu charakteristickej mesačnice trvácej, kvitnúcej fialovo, uspokojuj po takej vzrušujúcej a na nevšedné dojmy bohatej ceste Kamennými vrátami.
    Strmým lesným chodníkom vystupujeme z tiesňavy na skalný útes nad roklinou Martina Rotha, ktorý starší turisti menujú Sokolou skalou. Na jej kolmých zrázoch sa vytŕčajú zo štrbín zamatovostrieborné hviezdice plesnivca alpínskeho, ktoré vari len tu zostupujú do výšky 700 m n. m.. A teda Veľký Sokol nielenže poskytne vzrušujúce obrazy, typické pre Slovenský raj, ale je bohatý aj na zvláštnosti z ríše rastlinnej.
    Ďalej pokračujeme už len vysokým starým lesom až k vyhorenisku starej horárne na Glaci.
    Zdá sa, že je to už dávno, čo tieto horské samoty boli za Slovenského národného povstania nemými svedkami tvrdého zápasu slovenského ľudu za národnú a sociálnu slobodu.


*

    Od horárne vystupujeme lesnou cestou, vedúcou uprostred stáročných bukov, na glacký hrebeň a zostupujeme mladinou na Klauzu.
    V popoludňajších hodinách slnečné lúče nemilosrdne pripekajú. Nie je to najlepší znak v mesiaci júli. Hovorilo sa o horskej búrke. Jedna z mladých kolegýň z Hanej vyslovila želanie prežiť búrku, ale opravdivú horskú, ako o nej čítala v ktorejsi knihe. Jeden z domácich skromne poznamenal: "Neviem, či by vám bolo do smiechu, keby vám naše hory ukázali aj svoju druhú tvár." A v dobrej nálade sme zostupovali na Klauzu.
    Pri Klauze - umelá vodná nádrž na Bielom potoku, ktorej nazhromaždenú vodu používajú na splavovanie dreva do Hornádu - sme si odpočinuli. Času sme mali dosť, a preto sme sa neponáhľali. Až o 17.00 hod. sme sa dali na cestu dolinou Bieleho potoka do základne na Čingove, kde sme boli ubytovaní. Aj keď sme boli trocha ukonaní, veselý hovor a žarty nemali konca - kraja.
    Kdesi nad Kráľovou hoľou zahrmelo. Nik si toho ani nepovšimol. Veď obloha bola jasná a slniečko prihrievalo. Len keď sme sa blížili k ústiu Sokolej doliny, znezrady sa prihnala od západu búrka. Bola to typická horská búrka. Trvala len zo dvadsať minút, ale celkom stačila, aby sa naše Hanáčky na vlastnej koži presvedčili, že horská búrka pozorovaná z bezpečného obydlia môže byť krásna a vzrušujúca, ale vo voľnom teréne i strašná. Blesky sa križovali nad úzkou dolinou. Jeden vychádzal z druhého, obloha stemnela a strašné ozveny hromu vzbudzovali dojem, že sa váľajú hory do dolín. Dážď dorážal na naše nepremokavé plášte najprv vo veľkých riedkych kvapkách, postupne sa menil v prietrž mračien a človek mal dojem, že sa na neho rúti celý vodopád vo Veľkom Sokole. Voda v potoku rýchle stúpala. Veru ani nepremokavé plášte nás neuchránili. Ale ako sa búrka znezrady prihnala, tak aj prešla a slnečné večerné lúče stačili ešte vysušiť vyumývané ihličie štíhlych smrekov nad dolinou Bieleho potoka.
    A naša hrdinka?
    Poctivo sa priznala, že prežila neobyčajný strach. Ale aspoň sa jej želanie splnilo a získala obraz o horskej búrke.


K najvyššiemu vodopádu v Slovenskom raji

    Aj Piecky sú dnes obchádzané. Je pravda, že sa nevyrovnajú ani Kyseľu, ani Suchej Belej, ale majú tiež svoj pôvab.
    Pri ústí potoka Piecky do Veľkej Bielej vody leží niekoľko dreveníc osady Hrabušická Píla. Hneď za osadou, smerom k Veľkému Sokolu, odbočuje doľava žlto značený turistický chodník. Celkom príjemná je cesta popri nevinne žblnkotajúcom si potôčiku. Bez akejkoľvek predbežnej výstrahy musíme naraz zastať pred kolmou skalnou stenou, po ktorej sa rúti Veľký vodopád v Stredných Pieckach. Márne hľadáme pokračovanie. Po drevenej lávke, po ktorej sa kedysi prechádzalo, niet dnes ani stopy. Sprava ústi úzka tiesňava Zadných Piecok, ale dlhý kaskádovitý vodopád, ktorý sa rúti jej prahmi, tiež nie je najlepším znamením pred pohodlné východisko. Ale taký je len prvý dojem. Keď sa pozornejšie rozhľadíme, zbadáme mohutný kmeň borovice, ktorý tu leží už desiatky rokov. Popri kmeni starej borovice, raz z jednej a zas pre zmenu z druhej strany vodopádu, za zvýšeného stavu vody nikto nasucho neobíde, dostaneme sa nad túto romantickú tiesňavu, na konci ktorej na prvý pohľad zbadať zásah človeka. Keď asi pred 25 rokmi zvážal i zo Zadných Piecok drevo, museli vybudovať cestu vedúcu nad tiesňavou do Stredných Piecok. Pri odstreľovaní prekážok sa všetko skálie zosypalo do tiesňavy, takže na niekoľko desiatok metrov zasypalo riečište.
    Náš cieľ je však dostať sa nad Veľký vodopád v Stredných Pieckach. Aby sme nemuseli dlho obchádzať, od zosypu vystúpime strmou stráňou na bývalú cestu, túto veru už zub času tiež poriadne načal, a po zvyškoch bývalého dreveného mosta nad tiesňavou Stredných Piecok dostaneme sa do smeru ďalšej cesty. Po prekonaní Veľkého vodopádu v Stredných Pieckach prestáva skalná romantika a nastáva putovanie starým lesom. Treba veľmi pozorne sledovať žlté turistické značky, aby sme sa dostali na glackú cestu, z ktorej je pekný výhľad na rozsiahlu horskú lúku a Havraniu skalu.
    Nemožno niekoľkými vetami opísať obraz tejto tiesňavy. Ale kto ju navštívi a bude mať šťastie, dlho bude spomínať, ako bol z nenazdajky vyrušený praskotom vysokej zveri, uháňajúcej v lesných húšťavách do bezpečia. Už samo putovanie hlbokými starými lesmi, ktoré nemajú ďaleko od typických pralesov, je zas niečím novým. Ale aj neúmyselné zablúdenie, čo sa tu ľahko môže prihodiť, najmä keď nedávame pozor na značky, má v sebe čosi vzrušujúce. Pravda, nikto sa tu ešte nestratil, lebo nakoniec všetky cesty vyúsťujú na glackú cestu.
    Aj naša turistická spoločnosť bola milo prekvapená touto neznámou tiesňavou.
    Na glackej ceste, hneď naproti vedie vozová cesta, tiež žlto značkovaná, do Sokolej doliny. Táto lesná cesta bola v poslednom čase rozbrázdená pásovými traktormi, ktoré tu nahradili kone pri vyťahovaní dreva. Za krátky čas sme pri bývalej Hamburgerovej poľovníckej chate. Nateraz slúži za obydlie lesným robotníkom a za stan jaskyniarskym pracovníkom, ktorí robia výskumy v blízkej Medvedej jaskyni. Neďaleko chaty je rozsiahla Glacká lúka, stačí prejsť lesom niekoľkosto metrov, ktorá býva uprostred mesiaca júna zakvitnutá krásnymi zlatožltými kvetmi žltohlavu (upolínu) európskeho. Nevšedný je pohľad na niekoľkohektárovú plochu v záplave žltých guľôčok tohto kvetu.
    Cesta pozvoľna klesá až na skalnú stenu Sokolej doliny, ktorou sa vinie najprv vyšný a nižšie trojstupňový Závojový vodopád. Pravda, nebola by to ani tiesňava v Slovenskom raji, keby sme sa k obom vodopádom dostali tak ľahko, ako sa to povie. Hoci sa aj zostupuje, človek sa zapotí pri zliezaní spomínanej niekoľko stometrovej vysokej skalnej steny. Ale zas pri opatrnom a pozornom zostupovaní sa aj táto prekážka bez akéhokoľvek nebezpečenstva prekoná a človeku odľahne, keď sa dostane do blízkosti tohto najvyššieho vodopádu. Veď 60 m je úctyhodná výška, z ktorej sa rúti vodopád, podobný rozprestrenému závoju.
    A ešte asi dvadsať minút a dôjdeme do doliny Bieleho potoka, kde nás minule zastihla tá nepekná búrka, odkiaľ už po známej ceste sa celkom veselo vykračuje na Čingov.


Na havraniu skalu

    Hovorí sa, že lesy Slovenského raja sú najpôsobivejšie v jeseni, keď sa celé lesné stráne zaplavujú zlatožltou a purpurovočervenou farbou a keď sa za októbrových večerov ozýva revanie jeleňov.
    Aj nás vylákali tieto jesenné obrazy a za krásneho októbrového dňa sme sa vybrali na dlhú prechádzku Slovenským rajom. Ešte za ranného šera, veď bolo len päť hodín, kráčali sme známou cestou do Hrabušíc zo železničnej stanice vo Vydrníku a potom popri Veľkej Bielej vode k horárni na Švrtockej píle pod Okrúhlym vrchom. Stará pani horárka bola celkom prekvapená, keď sme jej popriali dobrého ráno. V tento ročný čas, keď brehy potokov sú už lemované tenkou škrupinkou ľadu, veľmi zriedka zavítajú cudzí návštevníci do týchto končín.
    Cesta dolnou časťou Veľkého Sokola až po rázcestie ubehla nepozorovane. Zamierili sme do Malého Sokola. Táto posledná tiesňava na západnom svahu Glackej plošiny bola pred štvrťstoročím častejšie navštevovaná. Ale aj tu zasiahla ruka človeka, chamtivca, ktorý pre osobné zisky nevedel dobre oceniť krásy tejto prírodnej rezervácie a vybudoval dnom tiesňavy drevami vyloženú cestu na zvážanie dreva, čím jej, pravda, krásy nepridal. Časom však aj toto dielo ľudských rúk prepadlo skaze a dnes mostoviny, naznášané v dolnej časti jarnou vodou, zatarasili voľný priechod.
    Nepríjemne sa človek prediera týmito navlhnutými drevami. Ak kto chce vraj niečo skúsiť, musí aj troška riskovať. Krásne pohľady na sfarbené stráne listnatých stromov nám boli odmenou. Ak hoci sú jesenné obrazy akékoľvek krásne, mali sme pocit, že predsa sú len predzvesťou blízkeho odumierania. A preto Malý Sokol bez žblnkotajúceho potôčika nevedel nás tak rozohriať, ako nás rozohrial svojou záplavou kvetov v jarných mesiacoch. A Malý Sokol, čo sa stal akousi zanedbávanou a veľmi zriedka navštevovanou tiesňavou, premenil sa na ozajstnú kvetnicu Slovenského raja.
    Naším cieľom je však Havrania skala. Hoci bolo dosť chladné ráno, strmý chodník po stráni Lipovca nás poriadne vyhrial, pokiaľ sme ním vystúpili na rozsiahlu poľanu k poľovníckej chate. Pusto, všade ticho, iba slniečko sa na nás usmieva. Popri košiari na ďalšiu poľanu a za malú chvíľku sme na Havranej skale (1158 m).
    Rozhľad?
    Možno ho porovnať s rozsiahlym rozhľadom z tatranských Rysov. Vysoké Tatry na severozápade, Kráľova hoľa na západe, rozsiahle hrebene Rudohoria na juhu, v diaľke Kojšovská hoľa nad Gelnicou a tá rozsiahla plocha lesného koberca Slovenského raja s temnými plochami ihličnatých a sfarbenými plochami listnaných lesov, to je naozaj ako v rozprávke.
    Veru právom považujú Havraniu skalu za najlepší vyhliadkový bod Slovenského raja.
    Keď sme sa už dosť napozerali, začali sme zostupovať k Periodickému prameňu, ktorý je pod východným svahom Havranej skaly. Ale "objaviť" túto zvláštnosť sa hneď hocikomu, kto sa v týchto lesoch nevyzná, tak ľahko nepodarí. Vzhľad kraja sa mení. Značkovaný chodník k nemu nevedie, po bývalej drevenej búde, ktorá neďaleko neho stávala, niet ani stopy. Ale prameň sme našli, škoda len, že ani po dvojhodinovom čakaní neeruptoval. V tomto smere sme nemali šťastie, hoci sám som takmer pred tridsiatimi rokmi mal dvakrát možnosť zastihnúť ho v činnosti.
    Dlhá bola cesta návratu cez Glac a Kláštorisko na železničnú zastávku v Letanovciach.
    Svoj cieľ sme však dosiahli.


    - Jožo Šimko -